Debaty pri pive sa v konverzácii dvoch žien uberajú rôznymi smermi. A keď sa už téma “chlapi” a téma “práca” vyčerpajú, nastáva nekonečné filozofično.
Počítače a internet, dve slová, ktoré dnes stoja už takmer za všetkým. Mobily, hodinky, palubné dosky áut,… učíme sa za pochodu. Generácia, ktorá bola pred nami, sa stretla s modernými technológiami až ako dospelá, mladšia sa s nimi už narodila. Viackrát som sa stretla s tým, že nás nazývajú stratenou generáciou. Stratenou? Prečo? Podľa mňa je to úplne naopak.
Keď som bola malá, mali sme počítač Commodore 64. Prehrával kazety a neskôr diskety veľké ako obal na cédečko. Najradšej som mala hru, kde medveď Yogi chodil po bludisku a zbieral koláče. A káčera Donalda, ktorý plnil rôzne pracovné úlohy a zarábal si peniažky, vďaka ktorým si kupoval veci, ktoré použil pri šplhaní sa na vrchol pyramídy. Paráda. Kým sa kazety neošúchali… z ďalších som si už robila kópie.
Mala som knižku o programovaní, vďaka ktorej som si naprogramovala (opísala z knižky) hru, ktorá mi kontrolovala (alebo za mňa riešila?) domáce z matiky. No, nič mi ten počítač neurobil len tak zadarmo.
Referáty do školy som písala ručne. Alebo prepisovala z kníh, internet nebol. Chodila som do knižnice. A keďže niektoré knižky sa nedali požičať, len čítať, v knižnici na sídlisku nemali kopírku a notebook bol skôr zázrak ako bežný spotrebný tovar, sedela som tam aj dve hodiny pri stole a poslušne opisovala. Aspoň som vedela, o čom ten môj referát je a keď si na to spomeniem, je to super pocit. Toľko snahy, toľko sedenia medzi tými veľkými regálmi s knihami.
A potom prišiel internet. V kaviarňach, na veľkých ťažkých monitoroch s vypuklou obrazovkou, odčítavanie zaplateného času v dolnom pravom rohu pracovnej plochy, vyhľadávače, irc a pokec. Tak raz-dvakrát za týždeň. Pohodička, zábava, občas info na referát uložené na diskete. Mobil s jedným riadkom. Informatika a programovanie v Pascali, ďalší ročník informatiky, tvorba html a webstránky s frameami. A nezadržateľný vývoj.
Keď sa pozriem na sestru, ktorá je o päť rokov mladšia, cítim sa ako dinosaurus. Referát stačí stiahnuť z netu o desiatej večer. Potrebujem napísať žiadosť? Vygooglim a viem, ako na to. Zistiť, kedy je otvorený obchod? Založiť si blog? Čeknúť kamošov na Facebooku? Naopak, staršie generácie majú z mojich skúseností dva prístupy. Buď ich to vôbec netrápi a stačí im e-mail a možnosť zavolať si, alebo sú technológiami a každou novou hlúpôstkou natoľko unesení a doslova masovo zmagorení, že sú schopní neustále niečo fotiť, zverejňovať, mmskovať, zisťovať a to aj vtedy, keď to vôbec nie je pre nich (a často ani pre nikoho iného, kto sa k tomu dostane) potrebné. Česť výnimkám. Samozrejme, nájdu sa tú špecialisti na slovo vzatí, ktorých si vážim a neuveriteľne kombinujú svoje vedomosti z technologickej, marketingovej, žurnalistickej, či inej oblasti, so súčasnými technológiami.
Som rada, že patrím do tejto generácie, mám totiž pocit, že máme prirodzene iný pohľad na vec. Internetové technológie nie sú v nás až také vžité. Nie sme na nich natoľko závislí a krv v žilách nám prúdi aj bez nich. Radšej sa stretávame, radšej si voláme a vieme si vypnúť mobil, keď chceme mať pokoj. Prežijeme bez mobilu, ktorý nám povie aj to, čo máme večerať a koľko kalórii sme dnes zhodili a akoby sme tvrdohlavo hľadali akúsi vnútornú nezávislosť. Ale keď treba, vieme, čo a ako. Skúsenosť, pocit, názor. Stopercentné to samozrejme nie je.
Tento rozdiel vidím často aj v práci. Vyhýbam sa slovám “nedá sa a nestíha sa”, keď sa dal referát v knižnici, dá sa aj toto, vyhýbam sa stručným zmechanizovaným odpovediam v mailoch. Premýšľam nielen o tom, čo robiť na nete, ale čo mimo neho. Premýšľam o tom, čo ľudia celý deň robia, o čom premýšľajú, čo je pre nich naozaj dôležité. Teším sa, keď môžem všetky svety prepojiť, keď niekoho presvedčím, aby natočil video, v ktorom sa prihovorí zákazníkom, keď vybehnem do mesta urobiť anketu, alebo mám možnosť vymyslieť nejakú akciu, ktorá je najmä v reálnom svete a prepojiť ju s virtuálnym. Ale odtiaľ potiaľ.
Naučme sa využívať technógie pre to, aby sa nám ľahšie žilo. A nenechajme ich žiť za nás. Veď sme ľudia z mäsa a kostí, nie?
