Škatuľka

Zverejnené v rubrike Cez kľúčovú dierku. 16 December, 2012 – Vložte prvý komentár

Niekde vo svojom vnútri mám takú malú krabičku. Je v nej pokoj v mojej duši. Vnútorný pokoj, ktorý odoláva nástrahám, ktorý sa bráni zubami nechtami, ktorým lomcujú búrky a vysoké vlny, ktorý odoláva kyslým dažďom a ostrým jedovatým šípom. Občas ju trošku zanedbám, občas sa pokýve, občas utŕži škrabanec, no vždy sa o ňu musím rýchlo postarať, vyliečiť ju a vymyslieť niečo, aby sa jej už nič nestalo. Vďaka nej dokážem kráčať vpred.

Niekedy je ťažké starať sa o takúto škatuľku. Je odolná a zároveň niekedy veľmi krehká. Musím sa o ňu starať a neustále sa učiť, ako ju čo najlepšie ochrániť. Závisí od nej môj život. Bez nej by som neprešla po kladine, nemohla balansovať nad riekou, bez nej by som nemohla s vierou a istotou skočiť do neznáma, nemohla ignorovať to, či je deň alebo noc, nevidela slnko v diaľke. Nebola by som to ja.

Verím, že ak sa nebudeme mračiť, ale rozdávať úsmevy, ak budeme naše malé problémy brať ako výzvy a skúšky, budeme myslieť pozitívne a čas venovaný nadávaniu venujeme niečomu užitočnému, život bude krajší a všetko pôjde ľahšie. Kiežby to tak bolo a pokoj, pokora a vďaka sa stali našimi súčasťami nielen pred sviatkami, keby sme si každý deň našli 10 minút na upokojenie sa a kritické zamyslenie sa nad sebou samým…

Vždy som si dávala nejaké predsavzatia, písala nejaké zoznamy cieľov, ktoré som chcela splniť za nejaký čas. Za deň, za týždeň, za mesiac, za rok. Vybaviť telefonát, uvariť večeru, zalomiť noviny, napísať zadanie, schudnúť, vybudovať projekt,… Niekedy mi to vyšlo, niekedy nie. To, čo všetky úspechy a neúspechy spája, čo spája všetky dobré a zlé dni, nie je počasie, správanie ostatných, množstvo práce, zákony, či nepriazeň celého sveta. Ale to, či bola škatuľka fit. Pokoj. Pokora. Nekonečná energia a snaha.

Kráčame od rána do rána

Zverejnené v rubrike Šplech. 8 August, 2012 – Vložte prvý komentár

V poslednej dobe som sa zahryzla do práce ešte viac, ako predtým. Hnaná predstavou stabilných projektov a stále neutíchajúcimi nápadmi si niekedy uvedomím, že by som mala ísť spať až o šiestej ráno, keď hlas z rádia želá pekné ránko a krásny deň. Napriek tomu ma to ešte stále baví.

Diár zaplnený zhora dole, poškrtané aj víkendy. Ale hovorím si: keď sa chce človek niekam dopracovať, musí sa snažiť a kráčať si za svojím cieľom. Mnohokrát som sa rozprávala s ľuďmi, ktorí neverili svojej práci a svojím nápadom. Hľadali chyby kdekoľvek po okolí a napokon presedlali na ničo iné, alebo to zabalili. A ja si kráčam, občas sa podknem, občas lietam, občas idem s boľavou hlavou, ale idem. Nezáleží na tom, či predávate kozmetiku, robíte rekonštrukcie alebo tvoríte webstránky. Kráčajte. Snažte sa ísť, férovo, komunikatívne, vytrvalo. Nečakajte výsledky s vysoké príjmy hneď za týždeň, možno neprídu ani o mesiac, ani o rok, ale ak máte plán a viete, čo robíte, nezaspíte a neprestanete sa snažiť, dostanete sa do cieľa. Ak sa pomýlite, ospravedľňte sa, ak sa podknete, postavte sa, ak niečo pokazíte, snažte sa to vynahradiť.

Každý raz začínal. A verím, že tí, čo to nevzdali a pracovali systematicky, žnú skôr či neskôr výsledky svojej práce.

Poznámka: Napísané dávno v pracovnej eufórii, na ktorú som si dnes zaspomínala :)

Ženský splín

Zverejnené v rubrike Šplech. 28 Máj, 2012 – Vložte prvý komentár

Chýba mi ten pocit, keď sme celé dni a noci presedeli nad prácou. Tá túžba po tom, aby sme niečo vymysleli, aby sa to ľuďom páčilo, aby sme z toho mali radosť. Keď sme sa chceli všetko naučiť a naozaj sa za pár hodín naučili, keď sme sa chceli zabaviť a bavili sa. S prázdnymi vreckami. Teda nie, to by som klamala. S vreckami plnými cieľov a snov, za ktorými sme kráčali, aj keď sme padali na hubu. Keď práca vlastne nebola práca a keď otázka za koľko bola až na poslednom mieste. A predsa sme na ňu dostávali príjemné odpovede. Keď každý deň bol obrovským krokom vpred. Keď sme budovali ihrisko pre seba i iných. Smiali sa. Tešili, hľadali. Keď nebolo problému, čo by sme nevyriešili, nebolo problému, ktorý by nám zvraštil čelo, keď nebolo chvíle, ktorá by nás ťahala k tomu, aby sme niečo zbytočne rozoberali a zamýšľali sa zložito nad vecami a vzťahmi, na ktoré stačí povedať, že z nich máme roky dobrý pocit a veríme im. Chýba mi to pieskovisko, chýba mi tá radosť, chýba mi tá bojovnosť, zásady ako od rytierskeho stola. Kto to nezažil, asi nepochopí. Ďakujem všetkým, ktorí so mnou niekedy stáli na slnku alebo bojovali v búrke. Možno je to len ženský splín… :)

Hej, šéfe! alebo Aký by mal byť podľa mňa zamestnávateľ

Zverejnené v rubrike Šplech. 10 Február, 2011 – Vložte prvý komentár

Už niekoľko mesiacov sa hrám na šéfa. Teda, technicky ním som a prakticky sa učím, ako byť taká, ako by som chcela, aby sa ku mne správal môj zamestnávateľ. Vždy sa snažím vopred premýšľať, čo poviem, čo urobím a ako to asi vníma zamestnanec, ktorý sa snaží splniť mnou zadané úlohy a moje požiadavky. Dnes som sa tak cestou domov zamyslela nad tým, aký by vlastne mal byť podľa mňa dobrý šéf…

1.) Dobrý šéf by mal byť kolega. Mal by byť súčasťou tímu, ukázať, že aj on je človek a vybudovať si prirodzenú autoritu. Je zbytočné robiť zo seba premúdreného prísneho hlupáka, ktorého zamestnanci nepoznajú a ohovárajú ho vždy, keď zatvorí dvere.

2.) Dobrý šéf by mal počúvať svojich kolegov. Časy školy skončili. Nie je dôležité hovoriť 20 minút svoje múdrosti, ktoré nikomu nepomôžu, ale 15 minút sa plne venovať kolegovi, počúvať, diskutovať a pochopiť a 5 minút venovať vlastnému návrhu riešenia.

3.) Dobrý šéf nie je najmúdrejší na svete. Dobrý šéf si prizná chybu. To, že niekoho zamestnáva, alebo má vyššie pracovné zaradenie, neznamená, že zožral všetku múdrosť sveta. Každý môže mať dobrý nápad, každý môže ponúknuť nejaké riešenie a každý môže byť dobrý v niektorom z odborov, v ktorých šéf až tak nevyniká, alebo s ním nemá toľko skúseností. Šéf by si mal vedieť dať poradiť a priznať, ak spravil chybu, v prístupe, v zadaní, či pri riešení niektorej úlohy.

4.) Dobrý šéf váži slová. Nemal by povedať, že je ničo zle hneď v prvej vete. Ani v piatej. Mal by sa opýtať, prečo ste zvolili také riešenie, či ste neuvažovali nad iným, poprosiť o zváženie inej cesty, navrhnúť niečo iné, poradiť. A keď je to fakt veľmi zlé, tak najprv vyzdvihnúť, čo je dobré - nápad, prístup, snaha, potom povedať, čo nie je práve najlepšie a namotivovať kolegu na nové, správnejšie riešenie.

5.) Dobrý šéf sa učí aj zabáva. Mal by sa vzdelávať, aby nezaspal na vavrínoch. Aj keď robí napríklad obchodnú činnosť a nezúčastňuje sa výroby, mal by mať o všetkom prehľad, do všetkého aspoň trochu vidieť a nechať si vysvetliť, čomu nerozumie. Mal by mať voľný čas, ktorý venuje svojim koníčkom, aby mu práca neprerástla cez hlavu. A to všetko, vzdelávanie aj zábavu, by mal dopriať aj svojim kolegom.

“Šéfovanie” nie je len o ekonomických či obchodných zručnostiach, je to umenie komunikácie. Umenie, ako vytvoriť tím, ktorému je spolu dobre. Tím, ktorý zamaká, keď treba a ktorý dokáže v pohode prežiť uvoľnenejší deň.

Šéf, ktorý sa postaví za hranice svojho tieňa a pozrie sa na seba a svoj prístup, uvedomuje si svoje charakterové črty a dobré i zlé vlastnosti, pracuje na sebe a vie, že každý člen tímu je dôležitý. Takýmto šéfom sa snažím byť a verím, že mi to vydrží dlho. A ak nie, prosím, povedzte mi, nech sa zobudím a vrátim sa do právnych koľajníc. Takýto chcem byť zamestnávateľ. Či je to správne, uvidíme. Nechám si podradiť :)

Přemluv bábu alebo Visit Florida

Zverejnené v rubrike Vo vlnách internetu. 23 Apríl, 2010 – 7 komentárov

“Čau, my jsme Martha Issová a Jirka Mádl. A vysvětlíme vám, jak na vaše prarodiče, možná třeba i rodiče, strýce, prastrýce, tetu, pratetu a tak dále. Koukněte se na “Přemluv bábu!! na Facebooku!”, koluje sieťami v posledných dňoch.

Čo na to hovoríte? Podarilo sa alebo skôr naopak?

A tu máme originál z kampane Baracka Obamu. “Sarah Silverman wants Jews to gets their butts down to Florida for the Great Schlep. www.thegreatschlep.com”