Blog - Jana Kopernická

Keď som si dnes na Facebooku pridala medzi priateľov 150-teho známeho, uvedomila som si, že som z nich minimálne polovicu nevidela naživo aspoň pol roka. Keď mi o pár hodín na to prišiel mail od človeka, ktorý ma poznal len z počutia a odvolával sa na detaily môjho profilu, prestala som na chvíľu ťukať do klávesnice a pustila myšku. Ako sa pekne zamotávame v sieťach… všetko pekne čierne na bielom… akoby nám na to motanie nestačil náš ozajstný, tak trošku neistý, domotaný a neustále záhadný život.

Na Facebooku hádžu topánky a snehové gule. Dávajte si pozor.

Život je neuveriteľne krátky. Dalo by sa povedať, že je každý deň o deň kratší. Keby som sa chcela stretnúť so svojimi 150timi priateľmi, za predpokladu, že by sa všetci nachádzali v tom istom meste (i keď teraz nás často delia stovky kilometrov) a s každým by som chcela skočiť aspoň na tri hodinky na čaj, trvalo by mi to 450 hodín (18,75 dňa bez spánku) a vypila by som 30 litrov čaju. Teraz ich mám všetkých pokope a mal by ma hriať pocit, že ich všetkých “stretávam”. Viem čo robia, kde sú, ako sa im darí. Aspoň podľa toho, čo píšu.

Skúste zavolať známemu, ktorý práve pridal na Facebook status o tom, čo práve robí. Možno budete prekvapení, aký bude prekvapený. A možno skočíte večer na pivo. Naživo.

Z hľadiska propagácie a marketingu patrí hádam Facebook medzi úle, v ktorých to v súčasnosti bzučí najviac. My včeličky pracujeme, píšeme, pridávame fotky, tešíme sa z fanúšikov. A je to zábava. Priznávam, že sa mi to momentálne celkom páči. Vytváranie komunít v priamom prenose. Rapídny nárast fanúšikov Mily a súboj prezidentských kandidátov. Prepojenie od blogu k twitteru až po facebook jedným kliknutím.

Na začiatku konverzácie sa patrí pozdraviť. V závere nezabudnite zaželať pekný deň a podpísať sa. Úsmevy, podania rúk a facky sa tu nekonajú, takže sa treba naučiť vyjadrovať sa.

Kedysi ma spolužiaci volali na Pokec, potom chvíľu fičal Unister, každý si niečo nájde. LinkedIn, Google, Flickr, Last.fm, YouTube. Všade zostala po mne nejaká stopa, meno a heslo, pár písmenok a slov, možno pár fotiek. Dnes vážim menej alebo viac, mám dlhšie alebo kratšie vlasy, počúvam alebo nepočúvam tú kapelu. A možno pracujem a študujem inde.

Komunikácia pristredníctvom internetu nám šetrí čas. Ked piseme bez dakritiky mame ho este viac. Hovorí sa: čas sú peniaze. Okej…? Hmm.

Pred piatimi rokmi, keď som začala študovať na výške, som zapísala za rok vyše desať zošitov. Dnes píšem väčšinou na počítači. A dôsledkom toho je, že ak sa teraz snažím písať čo najrýchlejšie, píšem strašne. Viem po sebe bez problémov čítať, ale väčšia časť okolia nie - dokonalé tajné písmo. V komentároch, statusoch a profiloch už málokedy objavíte mäkčene alebo dĺžne. Začína sa to stávať samozrejmosťou. Ubezpečil ma o tom aj príspevok od žiaka, ktorý poslal prácu do literárnej súťaže vyhlásenej našim oz-etkom. Po diakritike ani stopy.

Keby niečo, som vydatá 26-ročná hnedooká blondína, bývam v Banskej Bystrici, vyštudovala som ekonomickú a pracujem ako marketingová manažérka. Náš štvorročný Peťko chodí do škôlky a celkom sa mu tam páči. True or False? Značka: Extrovert.

Tento príspevok bol zverejnený 14 Február, 2009 o 2:43 v rubrike Cez kľúčovú dierku. Komentáre môžete sledovať cez RSS 2.0 odber. Môžete pridať komentár, alebo trackback z vašej webstránky.