Blog - Jana Kopernická

Debaty pri pive sa v konverzácii dvoch žien uberajú rôznymi smermi. A keď sa už téma “chlapi” a téma “práca” vyčerpajú, nastáva nekonečné filozofično.

Počítače a internet, dve slová, ktoré dnes stoja už takmer za všetkým. Mobily, hodinky, palubné dosky áut,… učíme sa za pochodu. Generácia, ktorá bola pred nami, sa stretla s modernými technológiami až ako dospelá, mladšia sa s nimi už narodila. Viackrát som sa stretla s tým, že nás nazývajú stratenou generáciou. Stratenou? Prečo? Podľa mňa je to úplne naopak.

Keď som bola malá, mali sme počítač Commodore 64. Prehrával kazety a neskôr diskety veľké ako obal na cédečko. Najradšej som mala hru, kde medveď Yogi chodil po bludisku a zbieral koláče. A káčera Donalda, ktorý plnil rôzne pracovné úlohy a zarábal si peniažky, vďaka ktorým si kupoval veci, ktoré použil pri šplhaní sa na vrchol pyramídy. Paráda. Kým sa kazety neošúchali… z ďalších som si už robila kópie.

Mala som knižku o programovaní, vďaka ktorej som si naprogramovala (opísala z knižky) hru, ktorá mi kontrolovala (alebo za mňa riešila?) domáce z matiky. No, nič mi ten počítač neurobil len tak zadarmo.

Referáty do školy som písala ručne. Alebo prepisovala z kníh, internet nebol. Chodila som do knižnice. A keďže niektoré knižky sa nedali požičať, len čítať, v knižnici na sídlisku nemali kopírku a notebook bol skôr zázrak ako bežný spotrebný tovar, sedela som tam aj dve hodiny pri stole a poslušne opisovala. Aspoň som vedela, o čom ten môj referát je a keď si na to spomeniem, je to super pocit. Toľko snahy, toľko sedenia medzi tými veľkými regálmi s knihami.

A potom prišiel internet. V kaviarňach, na veľkých ťažkých monitoroch s vypuklou obrazovkou, odčítavanie zaplateného času v dolnom pravom rohu pracovnej plochy, vyhľadávače, irc a pokec. Tak raz-dvakrát za týždeň. Pohodička, zábava, občas info na referát uložené na diskete. Mobil s jedným riadkom. Informatika a programovanie v Pascali, ďalší ročník informatiky, tvorba html a webstránky s frameami. A nezadržateľný vývoj.

Keď sa pozriem na sestru, ktorá je o päť rokov mladšia, cítim sa ako dinosaurus. Referát stačí stiahnuť z netu o desiatej večer. Potrebujem napísať žiadosť? Vygooglim a viem, ako na to. Zistiť, kedy je otvorený obchod? Založiť si blog? Čeknúť kamošov na Facebooku? Naopak, staršie generácie majú z mojich skúseností dva prístupy. Buď ich to vôbec netrápi a stačí im e-mail a možnosť zavolať si, alebo sú technológiami a každou novou hlúpôstkou natoľko unesení a doslova masovo zmagorení, že sú schopní neustále niečo fotiť, zverejňovať, mmskovať, zisťovať a to aj vtedy, keď to vôbec nie je pre nich (a často ani pre nikoho iného, kto sa k tomu dostane) potrebné. Česť výnimkám. Samozrejme, nájdu sa tú špecialisti na slovo vzatí, ktorých si vážim a neuveriteľne kombinujú svoje vedomosti z technologickej, marketingovej, žurnalistickej, či inej oblasti, so súčasnými technológiami.

Som rada, že patrím do tejto generácie, mám totiž pocit, že máme prirodzene iný pohľad na vec. Internetové technológie nie sú v nás až také vžité. Nie sme na nich natoľko závislí a krv v žilách nám prúdi aj bez nich. Radšej sa stretávame, radšej si voláme a vieme si vypnúť mobil, keď chceme mať pokoj. Prežijeme bez mobilu, ktorý nám povie aj to, čo máme večerať a koľko kalórii sme dnes zhodili a akoby sme tvrdohlavo hľadali akúsi vnútornú nezávislosť. Ale keď treba, vieme, čo a ako. Skúsenosť, pocit, názor. Stopercentné to samozrejme nie je.

Tento rozdiel vidím často aj v práci. Vyhýbam sa slovám “nedá sa a nestíha sa”, keď sa dal referát v knižnici, dá sa aj toto, vyhýbam sa stručným zmechanizovaným odpovediam v mailoch. Premýšľam nielen o tom, čo robiť na nete, ale čo mimo neho. Premýšľam o tom, čo ľudia celý deň robia, o čom premýšľajú, čo je pre nich naozaj dôležité. Teším sa, keď môžem všetky svety prepojiť, keď niekoho presvedčím, aby natočil video, v ktorom sa prihovorí zákazníkom, keď vybehnem do mesta urobiť anketu, alebo mám možnosť vymyslieť nejakú akciu, ktorá je najmä v reálnom svete a prepojiť ju s virtuálnym. Ale odtiaľ potiaľ.

Naučme sa využívať technógie pre to, aby sa nám ľahšie žilo. A nenechajme ich žiť za nás. Veď sme ľudia z mäsa a kostí, nie?

Pred chvíľou sme dokončili nahrávanie rozhovoru pre Socialcast na blogu Braňa Ráca. Hovorili sme o sociálnych médiách, o marketingu na facebooku aj o augmented reality. Dúfam, že sa vám bude rozhovor páčiť a vyjadríte názor na dané témy v diskusii na Braňovom blogu.

Braňo, ďakujem za rozhovor a držím palce pri nahrávaní ďalších relácií.

Dnes som sa vybrala na poštu. Pravidelná klasika, v ruke šek a ide sa platiť. Ako som tak stála v rade, ozval sa predo mnou veľký krik.

Starší pán dôchodca začal neuveriteľne kričať na pani za okienkom. Chcel si dať vymeniť korunové známky za eurové. Pani sa mu snažila pekne vysvetliť, že takúto službu neposkytujú a známky môže teraz ešte použiť, ale v novom roku už nebudú platné. Pán sa neuveriteľne rozčúlil, podporovaný ďalšími zákazníkmi čakajúcimi v radoch, argumentoval, že o tejto možnosti hovorili v správach a pani je klamárka. Pokusy vysvetliť mu, že pôjde o mylnú informáciu, nepadli na úrodnú pôdu. On pohľadnice neposiela, takže známky neminie, nariadenia, ktoré mu ponúkala na nahliadnutie, čítať nechcel a vybral sa známky vymeniť na hlavnú poštu.
čítať viac »

Ukrývala som ho pred kolegami a netrpezlivo čakala, aký bude výsledok. Úplne stopercentne sa to brať nedá, ale výsledok bol rovnaký aj na druhý deň, tak na tom asi niečo bude :) Už len si to overiť. čítať viac »

Takto to dopadne, keď sa stretne 172 študentov komunikácie počas integration week of UQAM (Quebec, Canada). Energia, ktorá srší z tohto videa, je niečo, čo mi dokáže nabiť baterky. Pripomína mi náladu na medzinárodných stretnutiach, ktorá je vždy iná a nenapodobiteľná ale stále rovnako nabitá pozitívnou energiou, úprimnosťou, radosťou a kreativitou. Ďakujem Maťkovi za tip.